28.01.2015 13:03

Himalayas v teniskách

Himalayas v teniskách

Sen dostať sa čo najbližšie k hore Mount Everest som mala už od malička. V roku 2011 sa môj sen zmenil na skutočnosť. Plán znel Khala Patar trek a Everest Base camp trek za 12 dní aj s cestou. Vnútorný plán bol vidieť čo najviac, za čo najkratší čas. Moji horychtivý kamaráti sa hlásili na tento výlet jeden za druhým (až som sa bála, či sa toľkí zmestíme do lietadla), no ako sa blížil čas reálneho odchodu zostali sme len dvaja členovia výpravy. Kamarát, vojak z povolania, absolvent rôznych misií aj emisií. Vravím si, že takáto silná zostava možno vyjdeme až na vrchol. Takmer sa tak stalo, no jeden z nás dosiahol vrchol v nemocniciJ. A ja som si užila Nepálske hory v Maťových teniskách.

Celý príbeh by bol na knihu, takže prípravnú výletovú fázu preskočím. Spomeniem len, že zo všetkých našinca stresujúcich prekážok som sa v oddelení cudzokrajných chorôb (áno aj také je v nemocnici) zaočkovala len proti brušnému týfusu (v nádeji, že to má nejaké aj protihnačkové účinky). Plus zohnal Maťo chlórové tabletky, čistiace ľadovcovú vodu. K tomu veľa cibule (na trávenie), domácich mäsových výrobkov (na prežitie) a žiaden alkohol (výškovú chorobu predsa nechceme). Najhoršia časť cesty tam je pristátie na krátkej dráhe horského mestečka Lukla, ktorá je síce rovná ale dokopca. Rozpadnuté mini lietadlo Vám nemusím opisovať. Opakovala som si, že snáď mi osud dopraje zabiť sa až cestou z treku, lebo to by bola fakt smola nakoniec vytúžené hory nevidieť. Začali sme vo vibramkách a tenisky na prezutie sa pekne hompáľali na taškách. Na druhý deň to už bolo naopak a dotlačené nožičky sa pekne rozvaľovali v teniskách. Napredovali sme výškovo podľa príručky, len sme tak trochu preskočili dva aklimatizačné spánky v nižšej nadmorskej výške.  Konečne po pár dňoch sa črtalo, že okrem celodenného stúpania do kopca so stotonovým batohom, spánku v špinavých chatrčiach a nekonečnej zimy, nás zahreje vytúžený pohľad na štíty. Namiesto toho nás zahriala Maťova choroba z nadmorskej výšky (ktorú sme odhalili od symptómov chrípky až vtedy keď mu už v pľúcach klokotala voda). A už sme sa aj niesli zrýchleným krokom nadol. V miestnej záchrannej stanici nám mnísi vysvetlili, že zostúpiť a pár dní počkať. To nám ale čas nedovoľoval a hlavne sme sa už dosť báli o Maťov stav (on sa teda o seba bál len trochu viac ako ja o to, že neuvidím Himaláje). Tak pár stresujúcich telefonátov a pol dňa ťahaníc a Maťo sa už vezie vo vrtulníku do Kathmandskej nemocnice. Lenže ja zostávam. Bojím sa, jasné. Veď som nikdy nikde nebola sama. Ale keď som už toľko riskovala, moja ironmanská povaha sa len tak ľahko nevzdá. Tesne pred našou 5dňovou rozlúčkou ešte Maťa napadlo vymeniť si tenisky. On mal totiž goretexové, v ktorých sa potil dole v meste. Ja zase naopak mám plátenky, do ktorých mi na kopcoch tečie. Číslo máme rovnaké (veď viete že si žijem na veľkej nohe). Vrtulník odlieta. A ja som fakt sama. S možnosťou prilepiť sa na nejakých trekerov, ktorých je síce na začiatku turistickej sezóny menej ale stále neúrekom. Priliepam sa na chvíľu k milým Slovenkám. Super baby, len tempo ma zabíja. A tak teda idem na to, samota ma nezabije, pocit že sa vlečiem a uteká mi krátky čas s vytúženými horami áno. Dni sú super. Hory úplne neuveriteľne krásne. Večer už by sa parťák na rozprávanie zišiel. Pomáham si denníkom a hrou Človeče nehnevaj sa „sám na sám“. Primrznutá v spacáku s čelovkou, keby náhodou niekoho napadla hotelová pohoda. Opísať sa to nedá, treba zažiť. Hory jedným slovom neuveriteľné. A moja voľa vidieť viac (hlavne nuda byť sama so sebou) ma poháňa nielen na Khala Pathar, ale aj do základného tábora Mount Everestu, plus super skratkou (stále nechápem že v ľadovci Khumbu neblúdim do dnes) ešte na Ghokio Ri trek. Už prvé dva sa údajne stihnúť za 8 dní nedajú. Dajú sa aj tri, keď vládzete, znesiete nadmorskú výšku a hlavne keď nemáte dôvod si posedieť s kamarátmi v družnom rozhovore na obednom slnku a stále kráčate akoby Vás Jaky naháňali. S Maťom sme sa spojili na spiatočnej ceste cez prvú internetovú možnosť a dokonca sa nám podarilo stretnúť na letisku v Kathmandu na prvý pokus. Za dva dni bol dole v pohode a celkom sa pekne zabavil aj v meste, našiel kamošov, príjemné krčmičky. Ja som našla schopnosť byť so sebou sama a jeden z mojich troch najväčších zážitkov živote, ktoré mám pred očami kedy len chcem.

Prvý bol vychádzajúce slnko na štarte Majstrovstiev sveta v Ironmane na Hawaii, more mi obmývalo členky. Ešte tma a bojím sa či sa neutopím. Pretekári sa niektorý spontánne pochytali za ruky a domorodci bubnujú.. Toto sa nedá opísaťJ

 Druhý je Himalájsky záverečný výstup na Khala Pathar 5550mnm, jednoduchý schodný kopec, z ktorého najlepšie vidieť vrchol  Mount Everestu. Som tam sama, lebo idem skoro ráno a rýchlo obieham aj tých čo idú ešte skôr. Už vidím vrchol a v tom ma pretne lúč vychádzajúceho slnka. Keď sa otočím zasvieti mi spoza Everestu rovno do tváre a mne so slzami v očiach dôjde, že som sa sem fakt dostala.. Ani toto sa nedá opísaťJ

Tretí by bez druhého možno vôbec nebol. Tretí je Nikuško.  Pocit keď Vám doktorka so žiariacimi očami ukazuje práve vyliahnuté bábätko sa ani nejdem snažiť opísaťJ. Keby som však nebola v Nepále a neuvedomila som si, že Maťo a pár kamošiek doma sa o mňa bojí viac ako môj súčasný životný partner, zrejme by som sa tak rýchlo nevydala a neporodila synčeka. Rodičov som mrzko oklamala, že idem na Korziku nie do Nepálu ale v prípade mojej maminy šlo o milosrdnú lož a po návrate sme si odpustili. Keď sa čítaním týchto riadkov dozvie, že som bola 5 dní sama, už ju to zrejme ani neprekvapíJ.

Verím, že štvrtý top životný zážitok ma ešte čaká. A budem veľmi rada, keď to bude niekde na horách s mojím Nikuškom. Že to bude v teniskách je takmer stopercentné. Dúfam, že sa do Nepálu vrátim. Mám predsavzatie tam zobrať na 15tku syna. Keby aj nemá rád kopce, krčmy so živou hudbou sú v Kathmandu tiež príjemné..

Ako dopadli Nepálske tenisky? V koši. Na letisku sa smradliaky usadili priamo v smetiaku. A Maťove goratexáče sa aspoň pozreli na Khala Pathar keď on nie. Je mi veľmi ľúto, že prišiel o tú nádheru. Keby mám viac dovolenky (a trpezlivosti) a neoklameme aklimatizáciu.. No čas už nevrátime..

Ale máme ďalšie šance! DúfamJ

—————

Späť


Kontakt

SPORTisTRI Lapinovasportshop triatlon a iné športové príslušenstvo

SPORTIS s.r.o.
Vystrkov 1121/3
Bánovce Nad Bebravou
95701
IČO:47005807
IČ DPH: SK2023701955

Showroom odberné miesto-Mestská plaváreň Bánovce
1.poschodie, hlavný vchod na plaváreň na ulici F.Urbánka 9, prosíme volať 30min pred návštevou

"Eshop športovcov pre športovcov"

Predávame len tovar, ktorý máme odskúšaný a ktorý je vo svojej kategórii najlepší!


+421908537860



Účet Sportis: Tatrabanka
2925890761/1100
SK7511000000002925890761