blog Kristíny Néč Lapinovej: Môj druhý ČSOB maratón

Kamarát sa ma v cieli pýta: „Ty si nebola ČSOB maratón minulý rok, však? Si bola tehotná.“ A ja odpovedám: „Bola som aj minulý rok, aj tento rok. Medzi tým som stihla byť tehotná, vydať sa, aj porodiť.“

 

Na ČSOB maratón som tento rok musela urobiť pár zmien. Za prvé som si musela obliecť niečo iné, nakoľko bol teplotný rozdiel v porovnaní s minulým rokom asi 20 stupňov a za druhé som si musela premyslieť ako a kde nakojím, prebalím atď. Nové tenisky som stihla vyskúšať na dvoch tréningoch a z nejakého záhadného dôvodu som urobila zmenu a použila som len jedny vložky (stielky) do topánok. Najväčší strach mi naháňalo ako zvládnem dopĺňať energiu, keďže mi pri každej športovej činnosti dochádza veľmi rýchlo. Hotová som už po 40min tréningu a hlaďák (kŕče v bruchu) sa veľmi na maratón nehodia. Rozhodla som sa teda, že namiesto osvedčeného postupu: gél každých 30-40 minút, skúsim gélovať aspoň prvú hodinu po každých 20-tich minútach. O géloch High5 som si dopredu radšej overila, že neobsahujú nijaké „svinstvo“, ktoré sa Nikovi dostane do tela. Sobotnú vylaďovaciu fázu sme strávili jarným upratovaním na chalupe a pozabudli sme na stravu, takže okolo 17.00 som sa vyhladovala, nie vylaďovala atletickou abecedou a rozcvičkou, čo som pôvodne plánovala. Ešte že je poblíž pizzéria. V deň D, teda v nedeľu nebolo ráno nič podľa plánu. Mali sme odísť o 7.00, ale len o 7-mej som dokázala zobudiť nášho Nikuška. Dorazili sme niečo po deviatej ale keďže okolie Eurovea veľmi nepoznáme (už aj na cestu k nej sme sa museli pýtať kamaráta na telefóne), zamotali sme sa v garáži. Švagriná v úlohe opatrovateľky pre maratón, veľmi múdro navrhla, že už zaparkujme kde sme, lebo nestihneme štart. Laci bežal pre čísla a ja som prebalila atď. v úžasnom, super dusnom prostredí garáže na mínus druhom poschodí. Chvala Bohu ma doma osvietilo a zobrala som kojeneckú fľašu, keďže synak cítil moju nervozitu a protestoval s jedením. Odstriekala som mu mlieko pri umývadlách na babských záchodoch kde sa dvere otvárali hore dole a vonku stál nekonečný rad chlapov, ale lámať si hlavu s touto situáciou som nemala čas, takže som samu seba presvedčila, že toto je úplne normálne. (na tému mužské wc pred pretekmi by sa toho dalo napísať veľa, pre dnešok spomeniem len, že dav bol dvadsať minút pred štartom rozohnaný, nakoľko suterén zaplavovala voda po tom ako nestíhala kapacita pre splachovanie) Nikuško už z fľaše neváhal a všetko vypil, takže jemu už hlaďák počas maratónu nehrozil. S Lacim sme sa stratili práve kvôli spomínanému wc problému a keďže sme sa zle pochopili a čakali sme ho pri eskalátore (kočík sme vyniesli aj napriek zákazu, hľadať výťah by sme nestihli), svetlo sveta som uzrela 6 minút pred štartom. Konečne som našla brata a opustila kočík aby som sa rozhliadla, kde vlastne sú to tie koridory. Divákov všade natlačených. Nezostávalo mi nič iné len podniknúť prekážkový beh a vopchať sa úplne dopredu medzi keňských bežcov. Zopár slovenských tvárí som tam ale spoznala a upokojili ma informáciou, že nevideli nijaké snímače čipov pri prechode koridormi (na Ironmanoch totiž musia byť často čipy aktivované už pri vstupe do koridorov aby tam nevznikala anarchia typu „Štartuj z kade chceš“). Hodinky našli GPS signál v sekunde dvanástej takže spolu s výstrelom som si konečne vydýchla, že som všetko stihla. Už len zabehnúťJ. Tempo som si držala ako minulý rok cca 4:20-30 na kilometer, ale bolo ťažké sa nenechať strhnúť tempom polkárov. Na zákrute na 8mom kilometri som sa konečne uvidela s Lacim, ktorý dostal mierny šok z toho, že ma nesprávne hľadá vzadu, ale že som pred ním. V ten istý moment mi došlo, že mám bolesť v podošvách pri dopadoch. Moje schválne väčšie tenisky (aby mi nezliezli nechty, lebo mám divnú úzku a dlhú nohu) sa ukázali byť príliš väčšie a noha sa mi priveľmi posúvala. Vravím si, „no super, otlaky od 8meho kilometra, tak to môžem rovno zabaliť, to sa nedá tak dlho pretrpieť“.  Zrazu sa odzadu prehrmela skupina bežcov s balónmi pre tempo 3 hodinového maratónu. Nemala som pôvodne v úmysle bežať za 3hodky ale vravím si, „veď aj tak musím vzdať na polke tak aspoň so cťou, že som po materskej fit a polku dám za 1:30“. Uháňame si ulicami a z hrôzou pozerám na hodinky, že je to miestami aj pod 4 minúty na kilometer. Rozmýšľam nad tým, že sa mi beží v pohode, až na tie otlaky. Skúšam rôzne druhy „čaptania“ (menšie kroky, dopadať na päty, na bok chodidla, neodrážať sa atď.) Konečne koniec prvého kola. Opúšťam skupinu trojhodinových balónistov, závidím všetkým polkárom, čo idú do cieľa a z nejakého záhadného dôvodu stále bežím ďalej. Začínam sa obzerať po pretekároch, čo vzdávajú a už sa aj nadychujem z otázkou, či mi nepožičajú druhé vložky-stielky do tenisiek, no priveľmi sa hanbím (podobná záležitosť sa mi stala na Ironmane v Nice a tam som dobehla vďaka tomu, že mi známa- diváčka podala druhé vložky). Znovu zákruta na 8mom kilometri a Laci už len kúsok za mnou. Kričím mu, že mám strašné otlaky, že to nepôjde a on mi odpovedá, že aj on má otlaky. Rozmýšľam: „Hurá. Vzdáme spolu.“ Dobehnem po najbližšiu občerstvovačku, vypínam stopky, vypijem pol litra čistej vody a už je tu Laci, môj záchranca, ktorý ma dúfam vytrhne zo spárov bolesti.. A vraví: „Hybaj.. musíš.. ideme!!“ Nasleduje spŕška mojich nadávok na situáciu a mudrovanie o tom, že už ma bolí členok, koleno aj bedro z čaptania na nohe kde mám menší otlak a že to môže mať dlhšie následky. Organizátor mi pri občerstvovačke ale povedal, že ku cieľu je to 5 kilometrov a síce mi vymenoval ulice, kadiaľ tam ísť ale s mojím dezorientačným zmyslom sa určite sama stratím. A tak bežím, či už skôr krivkám. Laci sa tvári odhodlane. Povzbudzuje ma, obzerá sa za mnou aby sa zladil s mojím tempom. Na boku stojí nejaká dievčina, čo vzdala a ja konečne vyslovím otázku s prosbou o vložky. Nepochodím však, lebo vraj má nové tenisky. Laci sa galantne vyzúva a podáva mi svoje. Je to čosi lepšie, síce mi neprúdi krv lebo mám moc zaviazané, ale to je len dobre. Bežím..stále bežím..gratulujem si k tomu, že mám slnečné okuliare a tak nevidieť slzy čo mi stekajú po tvári. Cez mačacie hlavy v meste je to najhoršie. Konečne sme na rovine pri Dunaji. Posledné dve hodiny bežím akoby po skle, ale náhle sa mi lepší lebo už viem, že sa do cieľa cez záverečné 3 kilometre dostanem aj keby som sa tam mala doplaziť. Zväčšuje sa počet divákov a s ním sa mení moja bolestná grimasa na výraz „pohodička-parádička“. Konečne cieľ. A vravia, že som prvá Slovenka a že dobieham za ruky s Onrejom :-)

Laci bol totiž v prestrojení, keďže pretekal pod cudzím menom, nakoľko štartovka bola plná, keď sme sa rozhodli zúčastniť. Výsledný čas mi bol ukradnutý, keďže som nemala zapnuté hodinky, ale Laci to vystupňoval na čas 3:10, takže jedna minúta rýchlejšie ako minulý rok. S výsledkom som nadmieru spokojná a zase raz sa mi potvrdilo, že človek je odmenený keď pretrpí. Čím viac pretrpí, tým viac je odmenený.. O rok prídem znovu, ale verím že to už bude bez bolesti. Radšej nech nie som odmenená dobrým výsledkom..aj keď na druhú stranu maratón nikdy nepôjde úplne bez bolesti kým naň poriadne netrénujem..ale ja som triatlonistka, nie maratónkyňa J

Na záver už len dodám, že som dva dni nemohla chodiť, ani stáť. Už pri najmenšom prekrvení ma trhala strašná neustupujúca bolesť. O synaka som sa starala s nohou vyloženou takmer na lustri a´la Pluščenko a stále som mu vravela: „Mamina je baletka“ Ozaj a pre dumajúce matky ešte informácie: mlieku sa nič nestalo. Niko si maximálne pár krát prdol z gélov značky High5 (bez kofeínu samozrejme). Kojiť sa dá v Mc Donalde v detskom kútiku.. Howk.. Ďalšie poznatky z čistého maratónu až o rok. Teraz ma čakajú Ironmany a Powermany..

 

SPORTisTRI Lapinovasportshop triatlon a iné športové príslušenstvo

SPORTIS s.r.o.
Vystrkov 1121/3
Bánovce Nad Bebravou
95701
IČO:47005807
IČ DPH: SK2023701955

Showroom odberné miesto-Mestská plaváreň Bánovce
1.poschodie, hlavný vchod na plaváreň na ulici F.Urbánka 9, prosíme volať 30min pred návštevou

"Eshop športovcov pre športovcov"

Predávame len tovar, ktorý máme odskúšaný a ktorý je vo svojej kategórii najlepší!
+421908537860 klapinova@gmail.com Účet Sportis: Tatrabanka
2925890761/1100
SK7511000000002925890761
Vytvorené službouWebnode E-shop